Domček pre bábiky v kufríku (shoebox dollhouse)

V starých haraburdách z našich detskych liet som objavila malú plastovú bábiku s príslušenstvom po sestre, ktorú som vždy sestre trošku závidela, dokonca som bola v tom, že bola moja, toľko som sa s ňou zamlady hrala. Teraz sme ju však chceli posunúť ďalšiemu dievčatku pod stromček, lebo sa najradšej hrá: "Ahoj, ako sa máš?". Malá kamarátka sa jej preto asi zíde. Ďalšia vec, po ktorej som ako dieťa túžila bol domček pre bábiky aj kufrík. Nemala som ani jedno, ani druhé a akosi sa mi to spojilo v jednej predstave roztomilého domčeka. A kedže ja ako ja mám vo zvyku pracovať zásadne v chaotickom švungu, bez nejakých presných plánov som sa pustila do práce. Pravda, jediné, čo som vedela bolo, že to bude z krabice na topánky a že tam musí byť izbička aj záhrada (vzhľadom na príslušenstvo).

Tadá, toto je výsledok zvonka:

  A zvnútra (keď má domáca pani upratané):

Keby som ho robila druhý krát, niektoré veci by som zlepšila, ale ako malá by som sa tešila aj tomuto. Čo ma na tomto domčeku nadchlo?

Čipkované záclonky, trblietavé riadiky a mramorová kúpeľňa. Prestieranie na postieľku je z luxusného bambusového froté a vonku sneží. Na jedenie su len mafinky, káva a cukríky. A na stenách sú kúzelné obrázky a v záhrade veľa vtáčikov. V jazierku pláva obrovská medúza aj labuť. Jasné, že detičkám záleží na úplne iných veciach - no ale uznajte, medúza!

Do kufríka nemusíte schovať len domček - mǒžte vyrobiť garáž alebo mesto, farmu alebo doktorskú ordináciu, ak nemáte malú bábiku, môžte doplniť malou sadou Lego Duplo. Prípadne môžte vytvoriť priestor, v ktorom nemusí byť nič definovované a môže byť čím len budete chcieť. Mňa napadá všeličo, tak vás toho napadne určite omnoho viac:).

Ako som urobila domček z krabice

 Upotrebila som:
- krabicu od topánok s neodpojiteľným vekom
- látku alebo pekný pevný papier na vrch podľa vkusu (ja som použila starú košeľu), veľkostne zodpovedajúcu ploche krabice
- pevnejšie papiere na steny a podlahy interiéru (aby sa pri lepení nevlnil, napr. ozdobné papiere na scrapbook napr., majú v papiernictve, ja som mala z Ted-u, alebo pekné obrázky z kalendárov, časopisov)
- dekoratívne taľafatky - čipky, nálepky, gombíky, kúsky dreva, kamienky...podľa toho, čo máte a chcete mať vnútri
- tavnú pištoľ a disperzné lepidlo (napr. Herkules)
- krabičku alebo dózu ako oporný stĺp  (ak chceme poschodie, inak by sa prekopŕcalo)
- gombík, gumku, roľničku, hlinené srdiečko, ihlu a niť
Možností, čo a ako je nekonečne veľa, tu sa dozviete môj spôsob:

1. Treba si rozmyslieť, ako má ta krabica fungovať, či chceme vytvoriť poschodie alebo či chceme len plochu na spôsob Kufrikova, aká má byť vnútorná dispozícia, kde bude držadlo a zapínanie, aby sme vedeli, kde budú diery, príp. čo treba orezať a pod. Ja som mojej škatuli odrezala nejaké dieliky a reorganizovala veko, aby sa zatváralo na von, nie dovnútra (ako kufrík). Boky som olepila hnedým papierom, aby sa lepšie škatuľa zatvárala.

2. Oblepila som škatuľu látkou pomocou tavnej pištole. Starú košeľu ožehlila a povystrihovala jednotlivé diely na strany krabice. Treba nechať rezervu - po prilepení sa odstrihne, aj lepenie bude pohodlnejšie. Lepila som postupne, látku trošku naťahovala a snažila som sa neponáhľať.  Pri rohoch buďte obozretní, aby sa vám tam nehromadila látka a hlavne, látka by mala presahovať trochu dovnútra, aby sa vytvoril pekný okraj. Hornú stenu pod držadlom som lepila až na záver, lebo som tam chcela dať košeľový golier, ten mi nepresahoval, a potrebovala som, aby cez okraj presahovali tapety. Dávajte pozor, aby na ohyboch krabice ostala dostatočná vôľa (to platí aj pre vnútro), inak sa bude zle zatvárať.

3. Oblepila som vnútorné steny. Zvolila som si ružičky  a zabudla, že menej je niekedy viac :). Dôležité je, aby horný okraj končil pekne a rovno, spodok aby prečnieval trochu na podlahu (potom sa prelepí krytinou) a hlavne aby pás, ktorý lepíte, kontinuálne pokračoval aj cez rohy, ja som to neurobila, a nevyzerá to potom tak dobre, aha (roh tu je pekný, ale to ostatné ble):

4. Prilepila som podlahy, skúšala som viaceré varianty, a zvolila som koberec do kuchynky a izby, ostatok je z mramoru. Trochu neplánovane som mala papiere imitujúce rôzne krytiny, tak som ich použila, osobne som skôr za ozajstné koberce a kachličky, ale to by ratolesť potom v rúčke neuniesla. Ale! super nápad je urobiť podlahovku z paličiek od nanukov.
5. Vystrihneme a prilepíme okná, stolík, obrazy... Náhodou som zistila, že som nekúpila obyčajnú krajku, ale samolepiacu - dar z neba!, presne sa hodila na okná a pod.  A tiež som našla pekné nálepky, tak som ich tam dala. A áno - nevedela som si ani tentokrát povedať dosť, tak sa mi páčili.
6. Obdobne som pracovala aj pri druhom pozchodí - záhrade. Doplnila som jazierko s mólom, kmene stromov na steny, vtáčiky a nášľapné "kamene". Nezabudla som ani na piknikový koberček a možno by sa hodilo vymyslieť aj hojdačku.
7. Na záver som pripevnila držadlo z hrubej bavlnenej šnúry, zamerala som si stred, orezávačom som vyrezala nie veľkú dierku, detskými nožnicami som ňou prestrčila šnúru, zauzlila a hotovo. Ten druhý uzlík vidno pri dverách.

.

Vedľa dvierok vidíte druhý uzlík.

8. Na spodnú stranu kufríka prišijeme gombík a pod držadlo gumičku. Pôvodne som ju chcela prilepiť pod látku, ale zabudla som, preto som ju prišila zhora a ozdobila, nakoniec sami toto miesto páči najviac z celého kufríka (lebo zvoní!).

9. Oporný stĺp som urobila zo zrezanej dózy z Vitakávy. Výšku som urobila obdobnú výške krabice, pôvodne som chcela, že by sa v nej mohli skladovať aj doplnky do domčeka, ale kvôli prilepenej krajke sa zle zatvára. Drobizg by sa nervoval a ja by som to musela robiť zaň, takže túto info zatiaľ pre ne zamlčím.

Podopretý domček.

A máme hotovo :)
Skúsila som aj cvične vyrobiť nejaký nábytok zo zvyšku kartónu a keby som sa s tým troška viac pohrala, dali by sa z neho urobiť pekné a trvanlivé doplnky.

 Pau pau!

Darčeky, na ktoré budete potrebovať skoro samú lásku

Voľakedy bolo bežné dostať darom niečo, čo bolo v inej domácnosti navyše. Dnes sa to už veľmi nenosí, asi hlavne preto, lebo kúpiť niečo pekné je ohromne jendoduché a lacné alebo aj preto, lebo sa to skrátka patrí a nekúpené je trápne. Ale ak ostaneme verní klasickému darčeku z lásky, ktorý okrem toho obsahuje aj nejaké to percento vtipu - je úplne jedno, či to je nové alebo staré. ReduceReuseRecycle je to, čo môžme sharovať aj pod stromček a bude to mať zmysel.
Takže, z ktorých nepoužívaných vecí môžte niečo vyťažiť? Pozrime sa aspoň na niektoré:

1. Starý sveter 

Pletený dizajn nikdy nevyjde z módy, tak prečo ho zahadzovať? Zo starého svetra môžte urobiť rukavice, čapicu, šál, tienidlo na lampu, papuče, obliečku na vankúš, tašku, sukňu a mnoho iného s minimom zručnosti, tak do toho. Pekné zhrnutie je napríklad na tejto stránke, ale ak do vyhľadávača zadáte Old sweater projects, nájdete kopu ďalšej inšpirácie (aby ste nemuseli vynaliezať teplú vodu, všakže).
Ako vyrobiť pekný setik rukavice, šál a čiapka z jedného svetra nájdete napr. tu.
(možno ste si všimli, že sú v móde taviace pištole - neskutočne praktická vecička, ale zeroWaste rozhodne nie je)

2. Staré tričká a iné oblečká

Jasné, tričkovinu môžte aj kúpiť, ale kto by to robil? Väčšina ľudí ma prebytok tričiek a ak vy nemáte, zaklopte u suseda. On má.
Nastrihané tričká - odborne tričkovina - sú základný materiál napríklad na  koberce, podšálky, ale môžte z toho nakoniec vykúzliť aj tašku, deku alebo čiapku. Fantázii sa medze nekladú! (Inak ten návod s tanierom - asi ste pochopili, že namiesto vlny mÔžte použiť aj tričkovinu).
Super inšpirácie na transformáciu tričiek aj iných recy projektov nájdete ttu.
Možno ste sa stretli aj s bees wax wrap - mi, super vecička nahrádzajúca potravinovú fóliu alebo alobal, keď potrebujete zabaliť otvorený syr alebo melón. Výroba je jednouchá a lacná (predávaju sa pomerne draho, hlavne tie zo zámoria), takže vám nič nebráni dať originál ZeroWaste darček! Včelí vosk má super vlastnosti a stojí pomerne málo (cca 75g za 2e) a urobíte s ním fúru muziky. Do toho - podľa tohto návodu! Ak máte spranú látku, ktorá sa roztrhne už len pri letmom dotyku, na tieto obrúsky je ako stvorená, lebo sa už prať nemusí! Ja som použila staré šaty, ale staré sprané obliečky su ešte lepšie, lebo sa ľahko strihajú.
AK niekto pri riadení používa dezinfekčné vlhčené obrúsky, možno sa poteší takejto elegantnej domácej verzii.

3. Staré noviny, letáky, skriptá, fotky...

 

Hej, pohľadnice a listy idú zas do módy! A ak ti chýba dáka listová pozornosť, môžeš venovať originálny listový papier, ktorý obdarovaný môže poslať napríklad aj tebe.
Návod na papier je na tejto stránke, kde odporúčajú mixér (našťastie starý.) Ja som to nikdy nemixovala, v škole sme to miešali so stavbárskym miešadlom, alebo som z toho urobila lem takú džabu rukami a tú som naniesla na stavbársku umelú mriežku, čo dávajú pod odmietky. A bolo, možno nie také uhľadné, ale parádne isto. A do výroby niečoho tak slizkého a nechutného sa nedá nezapojiť aj deti, budú to milovať!

4.Staré sviečky

 

Odlievať sviečky som skúšala už ako malá, a vtedy som mala z toho postavené vlasy, lebo vyrobiť si doma nepretekajúcu formu a vymyslieť konštrukciu na držanie knôtu bola fuška a výsledok za veľa nestál. A sklové sviečky sa  mi ani vtedy veľmi nepáčili, lebo ich elegancia zhasla s prvým zapálením a čmudom. Teraz som však staršia a hoci múdrejšia ani za mak, nápad som dostala dobrý - odliala som ich do mafinových košíčkov (super sú aj tie vianočné, však?)! Jasné, že z toho vznikli len malé sviečky na plávanie, ale výhodou bolo, že netreba dlhú šnúru, krátka sa ľahko vnorí do prvej tenkej vrstvy vosku a po stuhnutí ľahko dolejete zvyšok, čiže celý marazmus s konštrukciou bol pasé. A okrem toho je v mafinovom tvare aj vtipný fígeľ, ale o tom v osobitnom texte.
A bylinkové sviečky ohrejú ajajáj a aké sú krásne darčekoidné! Teraz v zime tam kľudne môžme zaliať čečinu, škoricu, šipky a trnky vysušené, šalviu... Hlavne ich pri slávnostnej tabuli nehasiť alkoholom.

A čo pre ratoliestke? No pre deti mám špeciálne nápady, ale to nabudúce, tak pau pau a veselé tvorenie :).

Super správa: ukázalo sa leto!

S Terezkou sme nič nenechali na náhodu. Podľa predošlých skúseností, sme vedeli, že sa zrejme presťahujeme von, tak sme sa to snažili nachystať. Aby bolo vonka pekne a senzoricky zaujímavo (však, batoliatka). Jasné, že sme hľadali nenáročné riešenia a preto sme pár dní s Teréziou nosili tehly zo záhrady k domu, aby sme stavali suché múriky. Veľmi nás to bavilo, to je hlavné, ale baví ma aj ten pohľad na kombináciu betón-tehla (drevo)-muškáty (na jednom muškáte je momentálne cca 10 sú-pukov). No ale iné som chcela. Vonku sme sa naozaj presťahovali, chodíme bosí a vôbec, dajako sme slobodnejší.

 Pripravili sme sa aj na nočné posedenia. A toho roku je málo komárov (myslím si, že kvôli suchu, zatiaľ sa nezaplnili sezónne vodné plochy, učili nás voľakedy, že telmy, a ešte sa zatiaľ komáre nevyliahli všetky, tak uvidíme, kedy sa pridajú do partie...:-)

Sadili sme aj v záhrade, aj na poli a Lacko si zasial aj uhorky na chodníku, lebo si tam vyrýľoval hriadku.

Kolíkom vykopal diery úplne sám, len ja som ich zabila do zeme, aby boli pevne.

 Zatiaľ najlepšia investícia toho roka - detské záhradné náradie - hodiny sústredenej práce.

 Pripravili sme si aj posedenie z paliet. A že nech sú pekné, vybrúsili sme ich spoločne.

 Lacka veľmi oslovila brúska. Veľmi.

Hotovo. Dostali sme dyňu, že je to leto.

 Terezka dostala novú letnú garderóbu, každá suknička a šaty je zdroj veľkej radosti (aj mojej). Inak si rada skúša klobúky a topánky.

 Momentálne inak fičia traktory, hlina a piesok. Tá jama - tam boli tie zasiate uhorky, teraz je jej hĺbka Terezke približne do pol pása (pozdravujeme Maťa, ktorý nám vyrovnával daný úsek záhrady :-), okolo je podobných jám trochu viac (dnes sa Lacko pýtal, čo to je pasca, vysvetlila som to na príklade oných jám...). Hrajú sa pri nich každý deň.

 Traktory sú naozaj všade.

 Vonku aj jeme (jasné, že máme aj veľký stôl, velikánsky)

 Vyvstala potreba zaplniť medzeru medzi gaučom a schodami, je tam takáto polička A ten peň s machom - najmenšie ratolesti v našej rodine milujú, furt ho chytajú a driapu mach, začala som ho polievať, hádam porastie.

 Inak máme každý deň otvorenú kaviareň s kúpaliskom.

Od skorého rána. Pre všetkých spanilých návštevníkov (Jupko, ja viem, že sú to šálky na čaj, pardón).

Rada vás pohostím, ale Terezka má prednosť.

Hustý výlet? S deťmi! (nedeľný cyklovýlet)

O Lacovi všetci viete, že ešte zamladi brázdil Šariš na slávnom bicykli zn. Author Chicagi (my sme mali Dallas..či?) a v dospelom veku sa neštítil vydať sa niekoľkotisíckilometrové púte. Ja by som mu to dovolila aj teraz, ale predsa len slovo dá slovo, ale čas nám nedá nič, takže tak ďaleko nebol už dávno. Ja som sa tiež odmala bicyklovala rada, aj keď nie v takom veľkom formáte, no naposledy s bábom na rukách alebo v brušku sa bicyklovať veľmi nemá/nedá. Takže sme mali v tomto smere pôst. Lenže - naše deti už podrástli a s nimi aj naša chuť športovať, preto sme si pár ráz už vyhodili z kolieska - najradšej chodíme len hen za roh k Ipľu hádzať gaštany alebo do vedľajšej dediny na zmrzku (o našom kraji pretrvávaju rovinaté predsudky, ale  stačí prejsť prvú zákrutu a ste za dve minútky na 1-1).
Na minulú nedeľu Laco tiež vymyslel výlet - do jednej ob-dediny po poľnej ceste. Ja som pomerne ochranárska matka a hoci mám rada výlety, celé to chystanie - náhradné oblečenie pre všetky možné situácie, vody, plienky, jedlo, niečo na sedenie, na spanie a tak, veľmi nemusím.Takže raz že hej, pome, raz že nie, lebo malá je síce zlatá, ale inak tvrdohlavá a niekedy je to s ňou ťažké a rada sa takým situáciám vyhnem, či si radšej neoddýchneme... Ale nakoniec sme sa hegli, pobalili a vyrazili. A dobre sme spravili, aj keď s mojím mužom sa stabilný program zvykne priebežne meniť. Alebo to bude tými deťmi...?
Malý Lacko má svoje odrážadielko bez pedálov (tzv. červená strela) a rád na ňom jazdí popri nás. Laco je veľký a veľký je aj jeho bicykel, preto má môj obdiv, ako pomaly na ňom dokáže popri Lackovi (poza, popredu, podľa orientácie malého Lacka) jazdiť. Lacko sa ešte ozaj musí učiť dávať pozor, kedy zastať a ako to hlásiť včas, kam vlastne keruje a podobne, takže niekedy to je s ním nebezpečné. Ale má to veľmi rád a dokáže na ňom prejsť riadnu štreku. Aj v túto nedeľu hneď ako sme prišli na poľnú cestu, trval na tom, že pôjde sám. A išiel, ani sa veľmi nestaral, či sme ho čakali alebo nie, on si bicyglíkoval, zastavoval hľadieť svoje chrobáčiky, kvietky a iné prírodné úkazy a tak. Opakoval: "Táto poľná cesta sa mi veľmi, veľmi páči!!!", naozaj bol nadšený. Keď sme sa blížili k našej obednej zastávke, pomaličky prestával vládať, ale zlatý, skoro vôbec sa nesťažoval. Šiel stále ďalej, akurát tých výskumných zastávok bolo viac...

tu niečo v tom prachu zbadal - zrejme hmyz

tu boli úle

Terezka zatiaľ celý čas spala v cyklovozíku, voči čomu urputne bojovala, lebo odkedy máme aj sedačku na mojom bicykli, chce sa voziť iba v nej (z čoho som mala spočiatku riadny strach, lebo voziť dieťa v sedačke je úplne iné, ako mať na nosiči batožinu - dieťa je vyššie a tým sa úplne mení ťažisko, čo je náročné hlavne pri zjazdoch) a vo vozíku, aby to bolo jasné, preto veľmi veľmi plače (niekomu by to pripomenulo ryčanie vola), ale kedže spala, nevedela o tom, že v tom vozíku je a neryčala. Takže Laco ťahal našu batožinu vo vozíku s Terezkou a ja som vzadu čekovala Lacka. Napriek tomu, že vozík trochu hrkotal, malá spinkala cca hodinu (celý ten čas malý jazdil úplne sám a tešil sa). Zobudila sa až pri pivničkách za dedinkou, kde sme si dali obed a trošku povystierali hnáty. Naozaj veľmi malebné miestečko sme našli. Paštéty (paštiky) bežne nejeme, ale na TAKÝTO výlet, si to Laco nemohol odpustiť, zaiste ho premkla nostalgia.

Mali sme v pláne ísť potom rovno domov, po riadnej ceste, ale Lacko veľmi túžil ísť zase na poľnú, aby sa mohol bicyglíkovať a Laco sľúbil, že pôjde. Z toho vyplýva veľká (priam obrovská, BRUTÁLNA zmena), z ktorej sme nevedeli čo vzíde. Bude to nadlho, ale čítajte ďalej, bolo pekne. Preto išiel tentokrát Lacko do vozíka a fitTerezka do sedačky ku mne. Inak, ona sa tam vozí ako kráľovnička, kúpili sme jej aj také škuľky na gumičke a nahá si ich na nose aj s prilbou akoby nič. Srandovná je, a vôbec sa nebojí, Lacko má trochu rešpekt v sedačke, alé tátoka ni (z miestneho dialektu: táto nie).

Aby sa nepovedalo, zastavili sme sa na zmrzline, kde sa malý zobudil a tak sme sa ešte zastavili u našich v nasledujúcej dedine. Kým sme jedli koláče mojej mamy a dala som si kávu, Lacko sa bicykloval na bratrancovom bicykli s kolieskami. A potom sme zas vyrazili na nasledovnú trasu: bolo treba ísť do ďalšej dediny, tam odbočiť na poľnú a neviem po akom čas sme sa mali napojiť na asfaltku, kadiaľ autá nechodia, len poľovníci, včelári a dobrodruhovia, akože na skratku, ktorá sa napája na hlavnú cestu k nám domov. Mali sme sa vyhnúť autám a dvom veľkým kopcom. Inak, niekedy mám vo zvyku vypnúť rozum, aby sa urýchlilo rozhodovanie a preto som tak činila aj teraz.
Došli sme na poľnú, kde Terezka začala kikiríkať, že chce búvať. Vravím, moja, v sedačke sa nespí, keď - do vozíka. Tak radšej čušala. Ale darme, batoľa je batoľa a spať sa musí, takže normálne sa ešte bdelá rozhodla, že ide do vozíka. Tomu hovorím vyspelé rozhodnutie! Trochu sa síce ešte posťažovala na ťažký život nášho dieťaťa, ale hneď zaspala.

 Lacko sa zatiaľ vytrvalo odrážadielkoval, ale sťažnosti pomaly pribúdali. Niet divu, tiež veľa nepospal a podmienky napriek estetickej hodnote priaznivé neboli. Ale bol vytrvalý, to sa musí uznať, trval stále na tim, že ide sám. Po poľnej ceste mala nasledovať cesta cez lúku do kopca, kade jazdievali z nedaľekej chaty poľovníci, akurát chatu aj tú lúku aj ktovie čo ešte odkúpil dajaký báči, čo cestu zahatil reťazami (ale žiadna značka ani piktogram ani text tam nebol...) a teda, že cez lúku už poľovníci nejazdia ani iné autá. Takže nás čakal výstup cez lúku s polmetrovou trávou (inak tam rástli aj všelijaké iné byliny, ktorým sa Lacko potešil, lebo ozaj to bola originál lúka ako z Bambiho od pána Saltena) a s takou cestou, že meno cesta je pre ňu ohromná pocta. Na väčšine miest bola rozrytá diviakmi. Lacka čakala výzva. Najprv skúšal stúpať sám s bicyglíkom. Ten som mu zachvíľu zobrala. Na sedačku ísť nemohol, lebo som ho tlačiť hore nevládala. Takže on šiel po svojich aj ja. "Mamka, ja nevládzem." "Ani ja." A krátili sme si cestu aj všelijakými inými rečami, hlavne o miestnej flóre. Ale kopec sme vyšli, a veru, bol parádny, krásna píroda miestnych dubových lesov ma zasa očarila, škoda, že sa nedá urobiť nejaká taká fotka, že aj s oblohou aj so všetkým čo okolo ešte je, lebo takáto panoráma je slabota.  Ale to poznáte.

Naveľa sme vyšli na asfaltku, kde hneď hneď išlo auto. Ale to bol len pán od nás z dediny, učil dcéru jazdiť na motore (inak ten pán má asi dva metre, ruky hrubé ako moje dve nohy, zaoberá sa doma s chovom svíň a inak pracuje s býkmi, je to dobrý chlap, ale jeho dcéra asi tak skoro frajera mať nebude). Lacko zas nasadol na odrážadlo a šiel. Až kým, nás nečakal prvý zjazd. Ejha, vravím si, veľmi strmo, pome všetci radšej peši, lebo malý mal problémy ubrzdiť. Lenže, potom ide kopec strmo hore...potom dole, hore. Márnosť. Mali sme sa vyhnúť dvom kopcom a namiesto toho sa tu terigáme do svahu toľkorázy, že som ani nerátala radšej. Inak pre cyklistov sen - doľava, doprava, hore, dolu, v chládku pekného lesa... Ale pre mňa, čo som si nakoniec malého posadila dozadu to bola riadna tortúra. Hoci sa mi zdá, že mám z toho trochu krajšie nohy. Ale bola to fuška. Taká skratka, že... no nechajme to radšej. Preto sú asi skratky skratkami a nie hlavnými cestami.
Ale v skutku sme vyšli blízko pri našej dedine, kde nás vítalo zapadajúce slniečko a prebúdzajúca sa Terezka. Od tohto momentu z vozíka ani nechcela vyjsť a ešte aj doma v ňom sedela a opakovane si nasadzovala prilbu. Večer sme sa ešte napapali zapekané chlebíky a deti zaspali ako zarezané (Terezka trochu neskôr, ale aj tak nás prekvapila, ako dobre spala).
Náš výlet hodnotím  teda pozitívne, super sme si zašportovali, pokochali sa, utužili vzťahy a keď nakoniec aj Terezka zaspala, tak sme s Lacom pri sviečkach a Hontianskej perle preberali naše dobrodružstvo.
Stručná fotodokumentácia:

slimák, ktorého naše deti nenechali bez povšimnutia

všimnite si, ako som im skombinovala outfity - žlté!

pivnice

z tohto uhla to ako strmák nevyzerá, ale na lyžiach by sa stade dalo pustiť. Lacko to dal.

konečne naša obec

Lacko aj posledné metre poctivo odjazdil

fotka víťazov, Terezka sa naučila pri fotení tváriť, Lacka fotenie nezaujíma(má Terezkine okuliare, nepasujú mu, nuž)