Myseľ predškoláka 1

Pokaždých narodeninách si poviem: "Páni, tie (2,1,3) roky sú fakt mýľnik!". A naozaj. Viete, ja nepatrím k tým maminkám, čo ratolestiam vymýšľajú rôzne senzorické a rozvíjajúce aktivity, aby som naplno rozfofrovala ich potenciál. Neviem, mám to stále v pláne, že teraz by som chcela viacej pracovať s plastelínou, budeme viacej kresliť, budeme sa vonku viacej učiť o konárikoch a pôde, budeme si robiť úlohy, budeme skúmať teploty, povrchy, zvuky, vône, budeme spolu zametať atď... Je mi ľúto, ale aj káva ostáva studená. A trapas je to, že kým sa k tomu zorganizujem, zväčša to naše dieťa robí samé od seba a v super kvalite. Napríklad, hoci ja sama veľmi rada kreslím a vravela som si, že CIEĽENE budem naše deti viesť k umeniu a tvorivosti, v skutočnosti som sa tomu venovala len veľmi málo., a popravde, Ladika to nikdy veľmi nazaujímalo. A zrazu, ako má tri roky, chytil farbičky (do ľavej ruky) a opisuje čiary, kreslí čo mu napadne, pekne maľuje s vodovkami a štetcom, skúma miešanie a prekrývanie farieb, všetko robí absolútne bez mojej pomoci a vo svojej vlastnej réžii a sám od seba.

Ani grafomotorické cviky nerobíme často :-P. Zato na stene v kuchyni máme už dlhšiu dobu prilepený omaľovánkový plagát s rytiermi, čo sme dostali od Katky. A v jeden deň sa Ladik pozrel a vraví: poďme okresľovať (alebo také niečo), a vzal si farbičky (máme také hrubé, čo sú na maľovanie veľkých  príp. drsných plôch super) a začal obťahovať čiary. Ako nič. Terezka sa pridala (po malej koštovke...) tiež, ona kreslí veľmi rada už teraz (zatiaľ). Odvtedy sme sa do práce na plagáte pustili všetci, hlavne ocko si vždy snaží odkrojiť si nejakú pastelkovú chvíľku oddychu (škoda že mu to Lacko stále prefarbuje nafialovo...).

 Skrátka, niečo dozrelo a hotovo. Idú. A to bolo po každom jubileu. Keby som verila na čary tak poviem, že ŽIVIO ŽIVIO ŽIVIÓ je zázračné zaklínadlo, ktoré urobí v mysli skok.

Terezkine suverénne čiary

So Zimou na perách

 

"Mamka, Ježiško ti poslal sniežik." To je taký náš malý milý, keď vidí, že som mrzutá. Neviem, ako u vás, ale u nás je zimaOriginál a veľmi sa z nej radujeme. Nebola som si istá, či vôbec ešte takú bielu a studenú zimu zažijem, v srdci som prijala také že: dobre, veď na snehu nezáleží, ale keď padal a padal...stále som si vravela, že pekný, ale...asi sa roztopí. A on nie! Keď napadol v prvý deň, hneď som Laca nabulíkala, že musia! ísť stavať snehuliaka, Ladik ich vidí vo všetkých knižkách, tak nech ho má 3D. Prvé Ladikove momenty v snehu boli veľmi neisté až priam znechutené (mokro a zima), Terezka sa zanedlho rozplakala. Ale malý nakoniec snehu na chuť prišiel a keď potom o dve hodiny jedol polievku, hlavu mal podopretú, oči strnulé, ruky ochablé...áno, zanedlho v posteli sladko spal :-). 

Potom prišla ešte jedna várka snehu aj s riadnou zzzzimou. A to už veľký Laco zobral sane (ešte po mojej mame, na ktorých som sa ja nesánkovala, lebo boli zo všetkých najpomalšie) a naozajsky sa sánkovali z briežka pri kostole (skoro do kostola). Ten čas som si aj ja s malou užila (ona si lebedila v nosiči), lebo krásne snežilo, bola tma, bolo počuť len sneh a Ladikov vískot a Lacove "huhuhú", zhovárala som sa s Maťkou a tak bolo...krásne, krajšie ako na pohľadnici zo Zuberca. 

Okrem toho sme začali chovať aj vtáčence na lojovými guľami (lebo vieme, že vtáčky treba prikrmovať až pri ozaj tuhej zime), takže si teraz žijeme tak knižne, ako z leporela o snehu!

odvtedy snehuliaci dostali zabrať...

vľavo dolu aj bunker alá tunel