"Mamka, Ježiško ti poslal sniežik." To je taký náš malý milý, keď vidí,
že som mrzutá. Neviem, ako u vás, ale u nás je zimaOriginál a veľmi sa z
nej radujeme. Nebola som si istá, či vôbec ešte takú bielu a studenú
zimu zažijem, v srdci som prijala také že: dobre, veď na snehu nezáleží,
ale keď padal a padal...stále som si vravela, že pekný, ale...asi sa
roztopí. A on nie! Keď napadol v prvý deň, hneď som Laca nabulíkala, že
musia! ísť stavať snehuliaka, Ladik ich vidí vo všetkých knižkách, tak nech ho má 3D. Prvé Ladikove momenty v snehu boli
veľmi neisté až priam znechutené (mokro a zima), Terezka sa zanedlho
rozplakala. Ale malý nakoniec snehu na chuť prišiel a keď potom o dve
hodiny jedol polievku, hlavu mal podopretú, oči strnulé, ruky
ochablé...áno, zanedlho v posteli sladko spal :-).
Potom prišla ešte
jedna várka snehu aj s riadnou zzzzimou. A to už veľký Laco zobral sane (ešte po mojej mame, na ktorých som sa ja nesánkovala, lebo boli zo všetkých najpomalšie) a naozajsky sa
sánkovali z briežka pri kostole (skoro do kostola). Ten čas som si aj ja s malou užila (ona
si lebedila v nosiči), lebo krásne snežilo, bola tma, bolo počuť len sneh a Ladikov vískot a Lacove "huhuhú", zhovárala som sa s Maťkou a tak bolo...krásne,
krajšie ako na pohľadnici zo Zuberca.
Okrem toho sme
začali chovať aj vtáčence na lojovými guľami (lebo vieme, že vtáčky treba
prikrmovať až pri ozaj tuhej zime), takže si teraz žijeme tak knižne,
ako z leporela o snehu!
 |
| odvtedy snehuliaci dostali zabrať... |
 |
| vľavo dolu aj bunker alá tunel |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára