Sója je v dnešnej dobe premieľaná z každej strany. Z výživového hľadiska sa javi minimálne kontroverzná, hoci ktovie, možno iba platí daň za popularitu a všetci do nej šprtajú, že čo je zač. Ja ponúkam trochu iný pohľad.
Doma sme mali velikánsku dózu so suchou sójou, boli tam možno 2 kilá. Ladik sa na tú dózu zameral a keďže neodhadol svoje sily, dóza spadla, pukla, urobil sa na nej otvor a sója sa rozsypala po kuchyni. Kto nepozná morfológiu sójových semien, pripomínam, že sú to takmer dokonalé guľky, pravda s drobnými nerovnosťami po povrchu. Keď do nich nasmerujete istý vektor sily (či ako), začnú fungovať ako skelá nápodoba Brownovho pohybu. Kmitajú a súčasne sa kotúľajú ťažko predpokladateľným smerom (vyzerá to akoby boli nezávislé od použitého vektora sily, fascinujúce). Keď som túto sójovú vlastnosť zbadala, Ladikovi som dala metlu a išla som si čítať časopis. Viete, ako keď kohút medzi bitkami začne akože hľadať červy. Skrat.
Každopádne Ladik bol nadšený. Zametal, dbíral a zametal, všetkými smermi, zväčša ale od seba (pod chladničku). A bavil sa. Neviem ako dlho, ale mala som pocit, že to bolo hroozne dlho. Celkom dobrá aktivita. Nakoniec však prišiel na psa mráz a na mňa príležitosť poriadiť to. Zametanie nebola dobrá voľba, dostať tie guľky na zmeták bol heroický výkon. Dodnes sa z neznámych príčin z neznámych špár na mňa vykotúľajúvajú sójové bôby.
