Minuloročný článok o našom chove troch prasiatok zaujal veľa ľudí, hoci pre nás to bol len taký sezónny experiment (tzv. bravčový). Naši priatelia a rodina vedia, ako to nakoniec dopadlo, a tak to prezradím aj vám. Dozviete sa aké mali začiatočné podmienky a aké konečné (kedže veľa veci sme museli stĺkať (doslova) zapochodu), čím sme ich chovali a ako sme na chove ušetrili, či to boli naši psy, na čo by sme si nabudúce dali pozor a či sa voľný chov prasiatok oplatí.
Ako všetci viete, na jar sme kúpili tri čierne prasiatka, na odporúčanie nášho suseda: "Ja som ich choval na dvore päť, so suchým chlebom a s jedným vreckom šrotu, vôbec neryli a nemusel som kosiť. Odporúčam!" Kokso! Kto by toto nebral? Máš mäso z piatich svíň a nemusíš kosiť?? Tešil sa Laco. Ja som sa tešila, že budeme mať spokojné zvieratká, ktoré zapojím do môjho permakutlúrneho výskumu. Win-win. Hlavné bolo, že tieto čínske svine (neboli komunistky) vraj neryjú, čo bola naj prekážka pre ich kúpu, ale verili sme skúsenostiam staršieho. So starými paletami sme s pomocou priateľov oplotili preistotu záhradu a šli sme do toho. Vôbec sme nevedeli čo máme čakať, všetci chovajú obrovské prasatá v chlievoch, takže nám nemal kto poradiť (okrem toho suseda). Vypratali sme im dreváreň, že tam možno budú spať a že kde a ako im budeme dávať menúčko, sme neriešili. Lebo sa mali pásť, však. Takže šrot a spol sme ani nezaobstarávali. Takže včuľ, ako to dopadlo, bola to miestami aj sranda.
Prasacia strava - prekvapenie prvé
Z tých svíň spočiatku ryla iba jedna. Boli to ešte mladé svinky, takže som na nich pozorovala určitú neisotu, že čo sa môže jesť a čo nie. Postupne na to prišli, ale najprv to rytie bavilo len jednu. Potom aj tie ostatne, hlavne keď bola horúčava, tak sa ten ich pud rozfofroval riadne, a s takým pôžitkom sa hodili do chladnej hliny, že len. Pravdaže ja som s tým rátala už skorej, že sa budú chcieť váľať v blate a spol, preto sme im na jednom mieste urobili také "popolisko", lievali sme im tam vodu a tak. Predpokladala som, že tým sa ten ich pud uspokojí. Akurát, prasatá nie sú čisto pudové tvory, oni sú fakticky totál brutál inteligentné a (toto je dôležité) usilovné a húževnaté a zvedavé stále skúšajúce nové veci. Čo je inak pozitívum, v duchu im tlieskam, prejavilo s ato veľarázy. Napr. im jedno popolisko nestačilo a stále tvorili nové a nové . Ja som myslela, že to budú romantičky, viete, prebudí sa v nich
lesný duch ich predkov, ľahnú si pod stromy a budú pozerať pomedzi listy
na oblohu a nikomu nebudú zavadzať... Nie. Oni sa vyvalili pod stôl a tam funeli. Kokso,
neposunuli by sa ani s orácou mašinou.
Ich jedálniček bol spočiatku pomerne jednoduchý. V ich domovine ich chovali šrotom a mrazenou zeleninou (môj manžel bol svedok, ako z mrazenej zmesi vyjedli kukuricu a hrášok s mrkvou nechali tak). Keď prišli k nám, nevedela som, čo im dáme, ale reku, niečo sa nájde. Predpokladala som, že budú konzumovať obilniny, zeleninu a žihľavu. Pravdaže aj v tomto sa moje predpoklady značne spresnili. Totiž svine presne vedia, čo im nechutí, resp. ak si môžu vybrať, urobia to.
Vzhľadom na naše ratoliestke máme doma nejakú náučnú literatúru o gazdovstvách (aké zvuky zvieratá vydávajú, čo papajú a ako sa volá ich domček, väčšine rodičov sú podobné knižky dobre známe) a napríklad tam sa o sviniach píše, že ľúbia šalát alebo ešte lepšie - naše milé prasiatko, schrúma všetko zakrátko. Naše prasiatka túto knižku asi nečítali. Dala som im listy z kalerábu, ohrnuli rypáky, ale, keď si mohli odtrhnúť čerstvé zo záhrady, nenechali sa núkať. Pravda, aj Lacko zje len čerstvú paradajku z kríčka, asi ma to nemalo prekvapiť. Moja starká im napríklad sekala žihľavu, alebo všade sa píše, ako zožerú pokosené seno. Myslím, že takto žerú len svine v núdzi. Naše sme dajako neprekrmovali (lebo Laco si myslel, že ich tým motivujeme k paseniu, haha), ale oni sa nakoniec orientovali hlavne na rytie. Kvôli pandravám; až keď sme toho roku rýľovali, zistili sme, aké eldorádo lariev sa skrýva na našom dvore. Top bolo chleba, kukurica, šrot, orechy a jablká. (nezabúdajte - z chleba a kukurice aj svine priberajú)
Zhrnutie: chovali sme ich zvyškami z kuchyne (obrovská vďaka za toto, teraz nám chýbajú, mamičky asi poznajú tie nedojedené kôrky, kaše, polievky...)
- šrotom - minuli sme 4 vrecia zo štrotom, čo sme dostali do daru, niekedy som im ho zaliala s horúcou vodou, ale potešili sa aj suchému
- suchým chlebom, namočeným (v obchode u nás predáva aj suchý chlieb)
- pásli sa a ryli, zožrali hlavne hviezdicu prostrednú, pupenec a skorocel, ale aj korienky pýru, aj teraz by sa nám zišli, také milé odburiňovače
- na pitie mali stále vodu, plus sme im v horúcich dňoch robili aj bazénik
- v záhrade zožrali všetko, popadané ovocie bola samozrejmosť
- muškáty boli dezert, jednorazový
- top bolo chleba, kukurica, šrot, orechy a jablká. (nezabúdajte - z chleba a kukurice aj svine priberajú)
Chovali sme ich ráno a večer. Keď sme mali veľa zvyškov, čo nám podonášali ľudia, tak aj na obed. Inak, čo sa týka ich apetítu, je to tak, nemal konca, asi majú prasatá málo tej látky, viete, čo hlási sýtosť v mozgu.
Ozaj, inak okolo domu obili omietku, kvôli mraveniskám v dome. Veľká vďaka, už ich nemáme, aj okolo ovocných stromčekov, čo sa tam hemžilo mravcami a voškami, je čistý vzduch.
Čo sa týka rytia, bolo to aj ich hobby, čo som si všimla hlavne pri tom, že ak bola zasadená nejaká rastlina zo záhradnictva, čo mala kompaktný, kvetináčový koreňový bal, hneď ju (pochopiteľne) našli a vyryli preč. Možno im prekážala tá chémia v hline alebo sa im páčilo len tak, vykopnúť to von.
Večerné rituály pre spokojné funenie
Nocľah sme im urobili v starej konici, kde sme skladali drevo. Keďže sme mali informácie, že svine si nekadia ani necikajú na ležovisko, dvere mali furt otvorené, aby v prípade potreby vybehli von. Toto bola úplná pravda, naozaj, konica zostala čistá, hoci aj tam trošku ryli. Akurát, v noci sa im nechcelo chodiť ďaleko, tak sa vyprázdňovali blízko vchodu do konice. Chápem to, ani mne sa nechce chodiť na vécko v noci, ale museli sme to odpratávať (čo nie je žiadna námaha, oproti bežnému chovu v chlieve). Inak mali také svoje obľúbené miesta, kam chodili cez deň, a na moje prekvapenie, top bola jedna betónová, nevyužívaná plocha. Asi im prekážala vysoká tráva...
Je síce určitou nevýhodou, že sme si nenahanobili hnoj z chlieva, ale takto mali naše svine výbornú fitness celý rok, čo nie je v chove svíň úplne samozrejmé (často trpia kožnými chorobami, lámu sa im paprčky a pod.).
Zhrnutie: Nocľah mali v starej konici, nanosili sme im tam slamu len raz, z ktorej si spôsobne urobili hniezdo a pekne tam spali na kope. Keď sa zotmelo, spontánne tam namierili, keď sme prišli v noci domov, tak nám rozospaté vyšli naproti a potom sa zas vrátili pelešiť. Vstávali zo slnkom a stepovali hladné pred dverami. Dvierka sme nezatvárali, aby mohli chodiť podľa potreby von.
Svinské správanie - prekvapenie druhé
Prasatá sú sociálne stvory, ktoré pravdaže v prírode z času na čas cítia potrebu odlúčenia, obzvlášť samce, tie sú tuším aj načisto samotárske (inak, muži vraj podľa jednej knihy potrebujú uchýliť sa do svojej jaskyne, podľa môjho kamaráta je pojem jama výstižnejší). Naše svinky boli tri samice, všetky boli rovnako staré a priznám sa, vôbec sme nerátali s akýmsi sociálnym správaním, predpokladala som, že budú priateľky :-). Ale ako všetci vieme, priateľstvá sú veľmi vzácne, pri našich sviniach priam utopistické. Zachovávali prísnu skupinovú hierarchiu, ktorú si oni vytvárali a my pozorovali postupne.
Prasatá mali aj mená, z čisto praktických dôvodov, uvediem ich verejne, ale nepohoršite sa, vymýšľal ich môj manžel so synom, on je z mesta, môj Laco, takže o nejakých tradičných menách nechyroval. Boli to Tučacinka (lebo bola spočiatku najtučnejšia), Palacinka a Lapacinka (tu bol dôvod iba rýmovanie). Palacinka bola tá svinka, čo hneď z vreca ušla rovno k susede, časom sa však neprejavovala, držala si maximálny odstup. Tučacinka bola najagresívnejšia a najviac ryla. Lapacinka bola také chudiatko, ktoré sa ku mne najčastejšie uchyľovalo. A aby som bola presná, do ich sociálnej skupiny som patrila aj ja, ako ich gazdiná.
Nebudem tu opisovať všelijaké pikantné detaily a klepy z ich súkromia, ale možno vás prekvapí, že vedúcou bola Palacinka, pri válove vždy prvá a v pohode, Tučacinka bola v strede, večne nespokojná s druhým miestom, čo si vŕšila na úbohej Lapacinke. Hrýzla ju a rôzne od nej vyžadovala podradzovanie, v podstate podobne akoby ste videli svorku psov.
Čo sa mňa týka, bola som na ne tvrdá, inteligentné zvieratá nepoznajú morálku, aspoň naše svine nie, a ak som nechcela, aby našu rodinu nevydurili z haciendy von, musela som byť z nich najsilnejšia, takže som po nich kričala, durila ich a vždy som mala dlhú palicu, aby som bola fakt veľká, niekedy som však Lapacinku poškrabkala.
Inak niekde som čítala, že svine sa dajú aj vycvičiť, tak som ich naučila jednoduchý podmieneny reflex - keď som im dávala jesť, zapískala som. Vedela som, že sa mi to zíde a sa mi to aj zišlo, lebo párkrát našli špáročku v plote, cez ktorú si tie šunky prepasírovali a susedia si mädlili ruky, že aká bude sranda keď ich budem naháňať. Z filmov to možno poznáte. Chytiť sviňu vo voľnom priestranstve je čarovné. No a ja som teda zobrala kúsok rožka, vyšla som na ulicu a pískala som naše tajné heslo. Oni sa pekne zoradili do rangového postavenia a potíšku som zavrela bráničku. Takže tak, dajú sa vychovať myslím celkom dobre, aj aby vedeli čo môžu a čo nie. Akurát pozor, lebo keď sa nebudete pozerať, stopercentne! vás okabátia a zožerú aj zakázané ovocie a zeleninu.
Suma summarum:
1. Prasatá majú rypáky a preto ryjú, ak budete mať šťastie na abnormálnu sviňu bez rypáka alebo im dáte náušničky, ryť nebudú.
(inak toto je tak obdivuhodná vôastnosť, že až!! Viete aké obrovské bremená dokáža taká svinka prekopŕcnuť? Ja som žasla)
2. Sú to všežravce, len raz som ich videla prejesť sa až tak, že spali od obeda do druhého rána (možno im sused prilial pivo). Vyberajú si, čo zožerú, ale ak im necháte nezožranú vec vo válove a nič iné im nedáte, nakoniec zožerú aj menej obľúbenú potravinu.
3. Sú čistotné, váľaním sa v blate si udržujú zdravú kožu a nekontaktujú sa s výkalmi ani s močom, nesmrdia (ako psy ani nijak).
4. V skupine udržujú prísnu sociálnu hierarchiu, ktorej podlieha apetečné správanie (a tým aj váhový prírastok jednotlivých svíň) a môžu byť agresívne (pozor na deti, tie by mali mať kontakt s prasaťom od malého prasiatka, aby sa naňho naučili)
5. Obľúbená zelenina je burina a najlepšie ovocie je pre ne popadané.
6. Odporúčam prístrešok s väčšou ohradou, kde si môžu priestor rozdeliť
na hniezdo na spanie, toaletu a pelech s blatom a vypásať ich v záhrade s
pevnou rukou, aby nezožrali zeleninu alebo drobné ovocie, na škodce a
burinu sú eňoňuňo. Plot musí byť zabezpečený, najslabšia svinka sa
opakovane pokúšala o útek (podľa mňa zo stresu v skupine), takže Laco sa
priebežne dosť naplátal. Namiesto orby by som záhradu trochu ohradila a
vysadila tam svine narobiť poriadku, na jar bude záhrada ako nová.
Obzvlášť sa hodia z jesene a z jari do sadu, kde požerú zlé ovocie,
škodce, ktoré lezú hore dolu po kmeňoch, larvy a ešte to aj dobre
pohnoja.
Pozor, táto veta nie je určená vegetariánom a útlocitným osobám, ktoré neuznávaju usmrtenie zvierat:
6. Mäsko bolo výborné, nebolo mastné, nakoniec mali asi okolo 60 kg, mali sme plnú mrazničku a pravdupovediac, už mi vôbec nechutí, toľko ho bolo.
Môj osobný dojem z toho je, že ak chce mať niekto zdravú záhradu, tak takéto prasiatka sú výbornými pomocníkmi (poorú a zničia škodce, lepšie ako volať traktor), starostlivosť o ne vôbec nie je náročná, ak ich necháte robiť si svoju robotu a nebudete blokovať ich prirodzené potreby - potom to budú kompenzovať a nemusí sa vám to vôbec hodiť. Takéto prasiatka, čo nevykrmujete v chlieve, nie sú také obrovské, ale nám bolo toho mäsa až až, aj na rozdávanie aj na predaj by bolo.
Tento bravčový experiment nás stál inak kopu nervov, lebo ak niekto máte psa, tak viete, že sa vonku ani kľudne nenajete, furt vás okom sleduje, a toto mne liezlo na nervy. Lacovi skôr to, že keď im zablokoval prístupy do záhrady, ony to vždy prekonali! Keby ste videli, ako tú veľkú r... prepchali cez najmenšiu špulinku, paprčky sa len tak mihli. Kokso, človek nevedel, či sa má smiať alebo volať uja Jožka (poľovníka). Márnosť. Záhradu sme im nakoniec pre pokoj v rodine prepustili. Treba byť na ne fakt dobre pripravený.
No ale dobre, nakoniec sme obstojne dobačovali, urobili sme dobrý skutok a tri svine oslobodili od života v chlieve a čo sa týky za.....čky (pre útlocitné povahy vybodkované), koniec mali veľmi dobrý, ani nekvíkli od ľaku.
Záver: odporúčam (zn: Lepšie ako kino)
Ale som rada, že toto leto mám o tri starosti menej.
Ps: Prasiatka boli inak veľmi hravé a Lackovia ich radi pásli a spievali si pesničky (a síce o pasení kráv).
